Abstrakt:

Územie Podunajskej nížiny, ako severozápadná periféria Karpatskej kotliny bolo v období mladšieho praveku dôležitou križovatkou kultúrnych kontaktov. Na prelome staršej a strednej doby bronzovej (okolo 1600 pred. n. l.) intenzita týchto diaľkových interakcií, i pod vplyvom predpokladanej zvýšenej mobility populácií, výrazne narastá, čo prispelo ku kolapsu miestnej pokročilej spoločensko-hospodárskej štruktúry maďarovskej kultúry. Strednú dobu bronzovú na juhozápadnom Slovensku následne reprezentujú kvalitatívne diferentné nálezy spájané s mohylovou kultúrou, ktoré však vo všeobecnosti neboli dlhodobo predmetom bližšieho záujmu. Hlavnými dôvodmi bol jednak objektívne menej častý výskyt jej pamiatok a s tým spätá absencia rozsiahlejšieho základného terénneho výskumu. Až spracovanie zriedkavých starších výskumov, nepublikovaných zberových nálezov, ako i prekvapujúce objavy poslednej dekády vniesli nový impulz do riešenia tejto „zanedbanej“ problematiky. Obohatené tiež o výsledky najnovších terénnych akcií z oblasti susedného Maďarska dovoľujú prispieť k zodpovedaniu dávnejších, avšak stále diskutovaných otázok a taktiež k formulovaniu celkom nových. K nim patrí nielen objasnenie genézy mohylovej kultúry na strednom Dunaji, ale vôbec fundamentálna otázka definovania jej svojrázneho „karpatského“ habitu vo svetle regionálnych odlišností, a to s prihliadnutím na materiálny a duchovný prejav súvekých príbuzných komunít rozšírených od územia východného Rakúska a Moravy, cez Čechy až po južné Nemecko a priľahlé regióny.