Gender v archeológii
Gender je slovo, s ktorým sa v súčasnosti stretávame pomerne často. Mnohým ľuďom spôsobuje husiu kožu a nemálo z nich pri predstave o jeho prenikaní do sféry archeológie takmer upadá do mdlôb. Tento odpor však zväčša pramení v skutočnosti, že len málokto tomuto slovu naozaj rozumie a vie, čo ním vlastne označujeme. Čo teda gender naozaj znamená a aké je jeho miesto v archeológii?
Najlepším spôsobom, ako tomuto slovu porozumieť, je vymedziť si ho voči pojmu pohlavie, s ktorým je často mylne zamieňané. Pohlavie je biologicky dané a človek ho získa tým, že sa narodí ako muž či žena. Každá kultúra má však odlišné predstavy o tom, aké vlastnosti by mala mať a ako by sa mala chovať správna žena či správny muž. Takýto sociálny konštrukt nazývame gender alebo rod, pričom ten je v spoločenských štruktúrach často dôležitejší ako samotné biologické pohlavie. Byť „mužom“ či „ženou“ v jednej kultúre teda neznamená to isté, čo byť nimi v kultúre inej. Rovnako odlišné predstavy o tom majú i ľudia žijúci v odlišných dobách či ľudia prislúchajúci k rozdielnym spoločenským vrstvám. Túto skutočnosť nám pomáha uvedomiť si napríklad etnológia. Práve výskumy spoločností, ktoré žijú podobným spôsobom života ako praveké spoločnosti – napríklad rôzne indiánske a africké kmene alebo kmene v Oceánii – nám totiž ukazujú, že vzťahy medzi pohlaviami, ktoré sú typické pre našu západnú spoločnosť, nie sú prirodzene dané a praveká situácia mohla často vyzerať úplne inak, než by sa nám mohlo na prvý pohľad zdať.
Príkladom nám môže byť problém deľby práce medzi mužmi a ženami. Príslušníkovi našej, teda západnej kultúry, sa môže zdať prirodzené, že ženy vykonávajú domáce práce a starostlivosť o deti, kým fyzicky náročnejšie aktivity sú doménou mužov. Obvykle sa teda stereotypne predpokladá, že takto fungovali aj ľudské spoločnosti v minulosti. Z písomných záznamov však vieme, že napríklad u indiánskych Dakotov bol mužskou doménou lov a boj, kým všetko ostatné – staranie sa o deti, zaobstarávanie dreva, práca na poli, zber lesných plodov, technická údržba obydlia a odhrabávanie snehu – teda aj obvykle mužské činnosti, robili spravidla ženy a väčšina nachádzaných artefaktov bola vyrábaná a používaná ženami. Rovnako textilná produkcia býva obvykle stereotypne považovaná za remeselné odvetvie, v ktorom nachádzajú uplatnenie najmä ženy, a vo väčšine prípadov to tak máme doložené aj archeologickými nálezmi. Avšak treba mať na pamäti, že jestvujú i spoločnosti, ako napríklad indiánsky kmeň Hopiov, u ktorých je tkanie a pradenie výsostne mužskou doménou. I keď podobné pozorovania nemôžeme bez rozvahy aplikovať na pravekú realitu, môžu nám tieto príklady poslúžiť ako pripomienky toho, že genderové roly v archaických spoločnostiach sú nestabilné a variabilné. Táto skutočnosť musí byť archeológmi pri skúmaní minulosti rešpektovaná.
Často sa tiež stereotypne predpokladá, že u pravekých lovcov a zberačov bol lov veľkej zveri mužskou záležitosťou, kým ženy boli zberačkami. A je pravdou, že u väčšiny súčasných lovecko-zberačských spoločností to tak naozaj je. U juhoafrických !Kungov sa však ženy významným spôsobom spolupodieľajú na love a získavaní mäsa, hoci na to nepoužívajú luk a šípy, ale alternatívne spôsoby ako pasce či kamene. Napokon, nedávny výskum hrobov z doby kamennej, ktoré obsahovali nástroje na lov veľkej zveri, ukázal, že z celkového počtu 27 jedincov z celého amerického svetadiela bolo až 11 ženského pohlavia. Podľa matematických výpočtov by sa tak ženy mohli podieľať až na 30–50% lovu veľkej zveri. Hoci treba k podobným záverom pristupovať opatrne, mohlo by to naznačovať obdobnú situáciu.
To, čo platí pre lov, platí i pre boj. Predstava ženy-bojovníčky je pre našu spoločnosť takmer kacírstvom. Ukážkovým príkladom je hrob Bj 581 z vikingskej lokality Birka vo Švédsku. Na základe hrobovej výbavy – meč, sekera, kopija, šípy, nôž, dva štíty a dva kone – bol objekt interpretovaný ako hrob vysokopostaveného bojovníka, a teda samozrejme muža. Hoci antropologické určenie kostí naznačovalo, že ide o ženu, kvôli hrobovej výbave sa o správnosti tohto určenia pochybovalo. A to aj napriek tomu, že zbrane sa v menšom množstve v hroboch vikingských žien objavujú pravidelne a o vikingských ženách-bojovníčkach máme dokonca zmienky v dobovej literatúre. Práve kvôli súčasným stereotypom však bývali tieto zmienky interpretované len ako mýty, ktoré nemajú s realitou veľa spoločného. Pochybností nás však napokon zbavila analýza DNA tohto jedinca, ktorá jasne potvrdila, že ide o ženu. Je dobré poznamenať, že podobnými príkladmi nespochybňujeme existenciu pohlavne podmienených rozdielov, ktoré umožňujú mužom či ženám vykonávať niektoré činnosti účinnejšie – to je nepochybne pravda – ale nemá to nič spoločné so spoločenskou hodnotou takýchto aktivít.
Nie všetci si tiež uvedomujeme, že hoci gender s pohlavím úzko súvisí, nemusí sa s ním nutne zhodovať. Transrodových jedincov, teda jedincov, u ktorých genderová identita nie je v súlade s ich biologickým pohlavím, máme doložených vo väčšine súčasných i historických spoločností – napríklad hidžrovia v Indii alebo ženy žijúce ako muži (tzv. burnesha) v Albánsku. V etnografických pozorovaniach sa najčastejšie s transrodovými jedincami stretávame u šamanov. Takíto ľudia – tzv. two-spirits, teda ľudia dvoch duší – tvoria súčasť kultúry väčšiny kmeňov severoamerických Indiánov. Veria, že ten, kto dokáže prekročiť hranice medzi pohlaviami, môže prekročiť akékoľvek hranice, a teda dokáže balansovať medzi sférami. Z tohto dôvodu napríklad šamani na Sibíri zámerne popierajú svoje biologické pohlavie – odievajú sa a pracujú s nástrojmi typickými pre opačné pohlavie, niekedy sa od nich dokonca vyžaduje i homosexualita. Hroby súčasných sibírskych šamanov teda rozpoznáme podľa hrobovej výbavy, ktorá sa štandardne vyskytuje v hroboch opačného biologického pohlavia, a podľa špecifického umiestnenia hrobu v rámci pohrebiska. O takýchto jedincoch by sme teda mohli uvažovať i v prípade podobných hrobov, ktoré máme doložené z obdobia doby kamennej v severovýchodnej Európe.
Zaujímavú situáciu nachádzame u Inuitov, u ktorých prakticky neexistuje genderové rozdelenie spoločnosti. Lovia nie len muži, ale aj ženy, a to isté platí aj pre také činnosti, ako je šitie odevov či varenie. Okrem toho Inuiti dostávajú mená po svojich predkoch, pričom môžu dostať aj meno po predkovi opačného pohlavia. V takom prípade sa menu prispôsobuje aj genderová identita jedinca. Ak počas života dostane jedinec viac mien, môže naviac nadobudnúť aj mnohonásobnú genderovú identitu. Je tiež zaujímavé, že ak vznikne v rodine početná nerovnosť pohlaví, časť detí je vychovávaná ako opačné pohlavie. Táto prax sa teda pochopiteľne odráža aj v hrobovej výbave – pri výskume mohylových pohrebísk v Grónsku a Kanade sa zistilo, že prakticky neexistujú rozdiely v hrobovej výbave medzi mužmi a ženami. Znovu pripomínam, že tieto príklady v žiadnom prípade nemôžeme bezhlavo aplikovať na pravekú realitu. Ukazujú nám však, že tretie a ani ďalšie gendery nie sú ničím výnimočným, a môžeme predpokladať, že jestvovali i v spoločnostiach pravekých.
I keď je pravdou, že na väčšine európskych pravekých pohrebísk môžeme zatiaľ s istotou vyčleniť len dve genderové kategórie, ktoré presne korešpondujú s pohlavím, teda mužov a ženy, pomerne pravidelne sa stretávame aj s anomáliami v podobe hrobov, ktorých hrobová výbava nezodpovedá ich pohlaviu, ich telesné pozostatky majú opačnú orientáciu, ako je pre ich pohlavie v danej kultúre typické, nachádzajú sa v inej časti pohrebiska, než v tej, ktorá bola ich pohlaviu vyčlenená, a podobne. Dva hroby s takto opačnou orientáciou máme napríklad na pohrebisku Singen (južné Nemecko) z doby bronzovej, hrob muža so ženskou výbavou zas napríklad na švédskom pohrebisku Skateholm z doby kamennej. Môže ísť o hroby výnimočných jedincov či už v pozitívnom (miestna autorita, človek výnimočných schopností alebo už spomínaný šaman) alebo v negatívnom zmysle (telesne postihnutý, duševne chorý, obávaný človek atď.). Môžeme však predpokladať, že aspoň časť týchto hrobov predstavuje aj transrodových či homosexuálnych jedincov. Z tohto hľadiska je zaujímavá lokalita z doby železnej v iránskom Hasanlu. Okrem špecificky mužských a ženských hrobov sa tu zistila aj tretia skupina jedincov, prevažne mužov, ktorých hroby obsahovali typicky mužské (zbrane), aj typicky ženské (ihlice na spínanie odevu) artefakty. Mohlo by to naznačovať, že miestne obyvateľstvo rozlišovalo ešte tretí gender. Napokon, ten máme zrejme doložený aj na náleze zlatej misky z tejto lokality, na ktorej môžeme vidieť bradatého muža stvárneného v ženských šatách, sediaceho v polohe, v akej sa spravidla v tejto kultúre stvárňovali ženy.
Pri skúmaní pravekých spoločností je teda dôležité, aby sme bezhlavo neprenášali naše súčasné genderové predstavy na pravekú realitu. Dôležité je uvedomiť si, že zmýšľanie pravekých ľudí sa mohlo podstatne líšiť od toho nášho – čo je bežné pre nás, nemuselo byť bežné pre ľudí v praveku, a čo je pre nás naopak zvláštne či netypické, nemuselo byť netypické aj pre nich. Jednoducho to, že sa niečo očakáva od ženy dnes, rozhodne neznamená, že sa to od nej očakávalo aj pred desaťtisíc rokmi. Možno sa niekomu bude zdať zbytočné zaoberať sa genderovými predstavami pravekých spoločností, no pravdou je, že sú kľúčové pre správnu interpretáciu pravekej reality. Genderové predstavy totiž nie sú len záležitosťou jedinca, ale majú vplyv aj na také fenomény ako deľba práce, podoba rodiny a domácnosti, štruktúra osídlenia, spoločenská organizácia, spoločenské a ekonomické zmeny či náboženské predstavy. Zlou interpretáciou genderových vzťahov by sme tak mohli získať skreslený či úplne mylný obraz o našej minulosti. To je napokon aj prípad dnes už prakticky vyvrátenej teórie o nadvláde žien v dobe kamennej a kulte Veľkej Bohyne, ktorá vznikla práve chybnou interpretáciou genderových vzťahov na základe antropomorfnej plastiky, teda sošiek ľudských postáv. Spôsobilo ju jednak prenášanie súčasných genderových stereotypov na pravekú spoločnosť a tiež ignorovanie nálezových a kultúrno-sociálnych kontextov artefaktov. Pritom práve sledovanie artefaktov v čo najúplnejšom a najširšom spoločenskom kontexte je pre správnu interpretáciu kľúčové. Spoločenský kontext totiž určuje význam artefaktov, vďaka ktorým je gender pre archeológov hmatateľný, pretože práve tie formujú identitu ľudí – muž, ktorý v našej spoločnosti nosí sukňu, vybočuje z genderovej kategórie muža a nadobúda ženskú identitu. Vytrhnutím artefaktov z kontextu a ich izolovaným skúmaním preto získavame skreslený obraz pravekej reality. Okrem toho je získané poznatky tiež potrebné konfrontovať s poznatkami prírodných vied, histórie, kultúrnej antropológie, etnológie či sociológie. Len tak môžu byť archeológovia v snahe odhaliť pravekú realitu úspešní a môžu svojou trochou prispieť k riešeniu aktuálnych spoločenských problémov. Aj príklad genderovej archeológie nám preto ukazuje, že archeológia je dynamická veda, ktorá sa neustále vyvíja a ktorá dokáže reagovať na súčasné trendy.
Literatúra
- Cifarelli, M. 2018: Gender, Personal Adornment, and Costly Signaling in the Iron Age Burials of Hasanlu, Iran. In: Svärd, S. – Garcia-Ventura, A. (eds.): Studying Gender in the Ancient Near East. The Pennsylvania State University, 73–108.
- David, A. 2018: Ancient Civilization in Iran Recognized Transgender People 3,000 Years Ago, Study Suggests. In: Haaretz.com [online]. 30. 12. 2018 [cit. 22. 4. 2021]. Dostupné z: https://www.haaretz.com/archaeology/.premium.MAGAZINE-ancient-civilization-in-iran-recognized-transgender-people-study-suggests-1.6790205.
- Haas, R. – Watson, J. – Buonasera, T. – Southon, J. – Chen, J. C. – Noe, S. – Smith, K. – Llave, C. V. – Eerkens, J. – Parker, G. 2020: Female hunters of the early Americas. Science Advances 6 (45): eabd0310. pmid:33148651.
- Hedenstierna-Jonson, Ch. – Kjellström, A. – Zachrisson, T. – Krzewińska, M. – Sobrado, V. – Price, N. – Günther, T. – Jakobsson, M. – Götherström, A. – Storå, J. 2017: A female Viking warrior confirmed by genomics. American Journal of Physical Anthropology 164, 853–860.
- Remišová Věšínová, K. 2017: Gender a pravěká společnost. Praha.
