Kováčske remeslo v minulosti a dnes

3. 5. 2021 Filip Vološin

S kováčskym remeslom sa ľudia v súčasnosti často nestretnú, keďže len málo ľudí ostalo verných tomuto remeslu. Za túto skutočnosť môžeme ,,poďakovať” vývoju priemyslu, ktorý postupom času s automatizovanou výrobou vytlačil kováčov do ústrania, keďže v porovnaní s rýchlosťou výroby priemyslu sa nemohli rovnať. V poslednom storočí zostalo len málo majstrov, ktorí vedia ako tak pracovať s kovom a pretvárať ho na svoj obraz.

Dnes by ste na kováča v dedine alebo meste narazili len málokedy, v minulosti bolo však úplne bežné počuť rinčanie kovu, ktoré vychádzalo z dielní kováčov. Majstri kováči predstavovali vážených členov spoločnosti, bez ktorých by sa ľudia stredoveku alebo staroveku nezaobišli. Či už šľachta alebo obyčajný ľud potreboval kováčov na výrobu širokého spektra predmetov od remeselných nástrojov  až po majstrovské zbrane vyrábané tými najskúsenejšími kováčmi. Ale čo vlastne vieme o kováčskom remesle našich predkov?

Ikonografia:

Ikonografia nám dáva prehľad o tom ako mohli vyzerať kováčske dielne v období stredoveku,  môžeme na nich vidieť kováčov s ich vybavením pri výrobe svojich výrobkov. Okrem širokého množstva nástrojov, ktoré môžeme na obrázku vidieť, ako sú nákova, kladivá, kliešte, taktiež môžeme na obrázku vidieť takzvanú „utínku”, ktorá slúžila na odstránenie prebytočného kovu od výrobku alebo oddelenie polotovaru. Podstatnú časť dielne tvorí vyhňa, v ktorej kováč zohrieval železo. Pre zvýšenie teploty vyhne sa požívali kožené mechy, ktoré dúchali vzduch do vnútra, takže sa kov rýchlejšie zohrial na kujnú teplotu – to znamená, že sa s kovom dá lepšie pracovať. Nákova je umiestnená na pni stromu v blízkosti vyhne. Paradoxne kovadlinu, ktorú poznáme z dnešnej doby, môžeme vidieť na starších kresbách, na obrázku podkováča a hřebečníka, zatiaľ čo na mladších kresbách vidíme nákovu iba ako kus kovu, ktorý nie je nijak upravený. Ťažko povedať prečo tomu tak je, pravdepodobne však pri práci niektorých kováčov nebola potrebná žiadna úprava nákovy, takže im postačil iba takýto „kus kovu.“  

Archeologické výskumy:

Väčšinu informácií, ktoré máme o kováčstve v období stredoveku a staroveku vieme práve z archeologických prieskumov kováčskych dielní a kovových výrobkov nájdených na rôznych lokalitách. Avšak tieto poznatky nie sú tak výpovedné ako ikonografia, kováčske náradie na lokalitách je veľmi zriedkavé. Nájsť napríklad nákovu je považované za poklad, keďže pre kováčov sa jedná o predmet, bez ktorého by ich práca bola prakticky nemožná. Taktiež je aj pravda, že bola nesmierne cenná a iba blázon by ju so sebou nezobral nehľadiac na okolnosti. So zvyšným vybavením je to o niečo lepšie, ale stále nič slávne.  Kliešte a kladivá sa príležitostne nájdu, ale bez kontextu je veľmi ťažké ich označiť práve za kováčske náčinie. Pokiaľ sa však nájdu v priestoroch dielne, môžeme hovoriť o kováčskom náradí. Môžete sa však spýtať, ako predsa archeológ môže povedať, že nejaký priestor pravdepodobne bol kováčskou dielňou? No, odpoveď je celkom zložitá. Musí byť splnených niekoľko podmienok, aby archeológ mohol povedať: „Áno, toto je kováčska dielňa.“ Objekt, ktorý takto označíme musí mať nejaké ohnisko, ktoré bolo vyhňou (to sa zisťuje na základe uhlíkov v nej nájdenej) a následne by sa v ňom mali nachádzať dve veci: troska a okuje, ktoré by mali byť v celom priestore dielne.

Troska je oxid železa, ktorý vzniká pri ohrievaní železa a je tak priamym dôkazom kováčskej činnosti. Jej podobu by sme mohli prirovnať k špongii, má v sebe veľa dierok a je veľmi ľahká, farbu má oranžovo-hnedú až čiernu.

Okuje sú tiež priamym dôkazom práce s kovom. Sú to malé kusy kovu, ktoré  vznikajú, keď kováč udiera do rozžeraveného kovu kladivom a z kovu sa oddelí malí kúsok. Pre výrobok sa nejedná o nejak podstatnú stratu na veľkosti, ale čím dlhšie kováč pracuje s kovom, tým viac dochádza k jeho redukovaniu. Preto kováč pri výrobe veľkého predmetu nemôže zobrať kus kovu, ktorý by zodpovedal váhe a veľkosti predmetu, ale musí zobrať väčší aby nakoniec nezostal prekvapený a miesto nožíka spravil malinký nožíček.

Dielne, ich výzor, lokácia:

Z dôvodu, že kováčske dielne boli hlučné a hrozil pri nich vznik požiaru, boli stavané na krajoch dedín; v prípade miest sa stavali na predmestiach a pri hradoch. Často boli súčasťou hradieb,  kedy jedna stena dielne bola hradbou. Rovnako na tom boli aj iné remeslá, ktoré predstavovali či už riziko požiaru alebo boli smradľavé či hlučné.

Kováčne boli murované z kameňa. Boli štvorcovej alebo obdĺžnikovej zástavby, no v prípade hradu mali nepravidelný tvar, keďže sa často museli prispôsobovať už postaveným častiam hradu. Z jednej strany boli otvorené, čiže nemali úplnú stenu, čo mohlo mať viac účelov. Mohlo to byť tak preto, aby im pri práci so železom nebolo také teplo, išlo teda o takú prirodzenú klimatizáciu. Na druhú stranu to mohlo byť zámerné, aby kováč mohol svoje objednávky na výrobu predmetov prijímať a odovzdávať efektívnejšie. Predsa len to muselo byť lepšie, ako keby mal s prácou vždy prestať, otvoriť dvere, zobrať si peniaze a dať výrobok objednávateľovi.

Kováčske dielne v dedine a v meste:

Je podstatné povedať, že kováčske dielne na dedine a v meste sa od seba líšili, nie síce vo veľkosti alebo vybavení, ale v špecializácií. Kováči na dedine ovládali kov rovnako ako tí v meste, ale ich zameranie bolo veľmi všeobecné – opravovali náradie, vyrábali rôzne kovania vozov, podkovy či pánty a klince. Na druhej strane, kováči v meste boli zameraní na výrobu jedného konkrétneho typu výrobkov, ako nožiari, zbrojári, či zámočníci. Túto špecializáciu im umožnilo mestské prostredie, v ktorom mali dopyt po takomto tovare, zatiaľ čo dedinskí kováči museli vyrábať široké množstvo tovaru, aby sa uživili. Takíto kováči v meste zakladali cechy, napríklad v Prahe existoval cech plátenárov, ktorý vyrábali plátové zbroje.

Kováčstvo v minulosti: 

Kováčstvo a kováči predstavovali v našej  minulosti podstatnú súčasť života ako pre bežných ľudí, tak aj pre šľachtu a kráľov.  

Pôvod tohto remesla môžeme hľadať až v Grécku, kde sa začínajú objavovať jedny z prvých remeselných nástrojov,  ako boli motyky, kosák a dokonca aj prvé železné zbrane. K tomuto kroku sa ľudia pravdepodobne uchýlili v dôsledku nedostatku medi, ktorú sa snažili nahradiť iným materiálom teda železom, ktoré bolo vytvorené z rudy. 

Avšak prvé železné predmety by sme márne hľadali v Grécku. Tie sa našli v Mezopotámii a Egypte v už treťom tisícročí pred našim letopočtom. Ide o dýky a prsteň z hrobiek kráľov. Tieto predmety mali nesmiernu hodnotu, poukazovali na vysoké postavenie človeka a z pomedzi v tej dobe prevažujúcich bronzových predmetov výrazne vyčnievali.  

Avšak jeden z týchto prvých železných predmetov môžeme poznať aj z nášho územia a je ním rukoväť dýky z obdobia doby bronzovej. Môže to poukazovať na veľmi vzdialený obchod alebo aj na fakt, že na spracovávanie železa sa prišlo nezávisle od Mezopotámie. 

Tieto železné predmety sú špeciálne pre kov, z ktorého sú vytvorené, a to z dôvodu, že sa jedná o železo z meteoritov. Vieme to na základe toho že obsah niklu v kove je veľmi vysoký ako je pre železné meteority typické. Taktiež v tejto dobe ľudia ešte nemali znalosť toho, ako spracovať železnú rudu na železo. Tieto predmety boli kované za studena ako všetky iné bronzové predmety z tejto doby. 

Kováčstvo u nás sa rozbehlo až v staršej dobe železnej, kedy sa začínajú vo veľkom množstve objavovať železné nástroje a zbrane. Svoj vrchol dosahuje kováčske remeslo v stredoveku, kedy po stovkách rokov pokusov a práce so železom, kováčstvo predstavovalo neoddeliteľnú súčasť každodenného života.  

Každý človek potreboval nejaký typ kovania na svoje denné aktivity. Či už na postavenie domu, kde bolo potrebné značné množstvo kovania ako klince, skoby či pánty dverí alebo roľníci potrebovali nástroje na prácu ako motyky, rýle či lopaty, vojaci potrebovali zbrane, atď... 

Kováčstvo dosiahlo svoj vrchol v priebehu vrcholného stredoveku, kedy sa vodný pohon používal k pohonu kováčskeho vybavenia. Táto technológia fungovala rovnako ako mlyn, len s tým rozdielom, že poháňali buď kožené mechy, alebo kováčske buchare prezývané hamre, ktoré u nás poznáme z druhej polovice 14. storočia. 

Kováči neboli len výrobcovia, ale často sa aj starali o choré kone či opatrovali kone, ktorým vyrábali výbavu. Tiež trhali zuby, čo bolo síce bolestivé, a jediná anestézia mohol byť alkohol, no bohužiaľ, nikto iný nemal potrebné vybavenie na „zubarinu.“ 

Kováčstvo dnes:

V súčasnosti kováči nepredstavujú tak významnú súčasť života ľudí ako v minulosti. Je to spôsobené tým, že v priebehu posledných sto rokov došlo k rozvoju priemyselnej výroby, ktorá zahltila trh a kováči sa s rýchlosťou a cenou výroby nemohli rovnať. Spôsobilo to rapídny pokles dopytu po kováčskej práci, takže toto remeslo už nie je také potrebné ako v stredoveku. Stále však existujú kováči, ale zväčša vyrábajú úzko špecializované veci ako zbrane či rôzne umelecké kovania. Ich pokles však nespôsobil pokles kvality, ba priam naopak, na rozdiel od hromadnej výroby kováči stále vyrábajú kvalitné výrobky, len spoločnosť už nie je ochotná platiť toľké peniaze za niečo, čo si môže za pár šupov kúpiť v obchode. Nájsť dnes kováča alebo poznať niekoho, kto ovláda prácu s kovom, je veľmi raritné, no aj dnešní kováči musia ovládať rovnaké postupy práce s kovom ako pred 600 či 1000 rokmi. Jediné, čo sa zmenilo, je technológia. Teraz im pomáhajú moderné stroje ako elektrické buchare či plynové pece. Rovnako aj polotovary, s ktorými kováči pracujú dnes, sú lepšie, keďže kováč rovno vie s akým kovom bude pracovať. Napríklad, či sa jedná o oceľ, ktorá je vysoko alebo nízko uhlíková (túto informáciu si vedeli zistiť aj v minulosti, pomocou toho, aký zvuk vydával kov pri údere kovu, ale nebolo to nič presné), takto dnešní kováči presne vedia na čom sú. Rovnako sa aj zľahčila najťažšia kováčska operácia, a to kováčske zváranie, ktoré v minulosti predstavovalo hlavný problém, ktorý mohol nastať pri vykovanom predmete. Ak sa kováč dopustil čo i len malej chyby, tak mohlo nastať prasknutie v mieste zvaru či odlúpnutie. Dnes je tento problém ako taký úplne odstránený, kováči používajú zváračky alebo britový prášok, ktorý dajú na miesto zvaru; v minulosti používali kremičitý piesok.  Kovanie veľkého kusu železa zrýchľujú elektrické buchare, pri ktorých stačí stlačiť tlačidlo a kováč nemusí manuálne búchať do kovu –  robí to za neho stroj.

A takto skromne môže vyzerať kováčska dielňa amatéra začiatočníka:

To však neznemená, že kováčstvo je v súčasnosti ľahším remeslom ako v minulosti, ba priam naopak. S týmito technológiami a možnosťami, ktoré súčasní kováči majú, hodnota toho, čo sa považuje za majstrovský kus, výrazne stúpa a kováči sa doslova predbiehajú, kto z nich je lepší. Môžeme to vidieť napríklad v televíznej relácii V ohni kované, kde majú kováči prístup k všemožným strojom, ale na vyrobenie zbrane majú veľmi obmedzený čas, pričom najlepšie výrobky sa vyrábajú aj niekoľko mesiacov.

Avšak bežní dnešní kováči sú skôr umeleckí a vytvárajú rôzne sochy, železné ruže či iné dekoratívne prvky. Trendom sú aj naďalej nože, kde sa kováči predbiehajú na každom detaile, ktorý môže rozhodnúť o ich cene, ktorá sa môže vyšplhať až na niekoľko stoviek, ak nie tisíc eur.

Môžeme sa s nimi stretnúť v rôznych skanzenoch či hradoch kde predvádzajú toto staré remeslo bežným ľuďom a širokej verejnosti.

Ako sa stať kováčom?

Snáď po prečítaní tohto článku aspoň niektorí z vás pomysleli na to, aké by to bolo super spraviť si vlastný nôž, či len tak si vyrobiť dekoráciu do domu. No budem vás musieť sklamať, dostať sa na úroveň, kde by ste boli schopný vyrobiť to čo ste si zaumienili, je veľmi namáhavá a hlavne časovo náročné, keďže je potrebné osvojiť si prácu s kovom, rovnako ako aj zaobstarať potrebné vybavenie . Prvé čo je treba si uvedomiť, či máte na takúto činnosť priestor a hlavne financie. V meste je veľmi nepravdepodobné, pokiaľ nemáte garzonku, že by ste v paneláku mohli mať vyhňu a kovať si v obývačke. Na druhej strane si treba uvedomiť, či vám to stojí za financie, ktoré by ste do toho museli investovať, nákova, kladivá, kliešte, nejakú formu vyhne či už plynovú, alebo pec na uhlie. Takáto investícia sa môže vyšvihnúť na niekoľko stoviek eur. Avšak sú aj spôsoby ako si túto investíciu uľahčiť a to práve použiť alternatívy. Keď si nie ste istí, či vás táto činnosť bude baviť a napĺňať je vhodné si ju vyskúšať u nejakého už zabehnutého kováča alebo navštíviť kováčsky kurz, kde si osvojíte základné postupy práce s kovom. Takéto kurzy ponúka práve Kováčska dielňa Perunis na ktorej stránke sa môžete prihlásiť na jeden z takýchto kurzov a aj v tomto článku sú ilustračné zábery práve z tejto dielne.

Samozrejme, môžete ísť do toho po hlave, nakúpiť si všetko potrebné vybavenie a naučiť sa to sám, veď to predsa, nemôže to byť také ťažké, no nie? Bohužiaľ, je. Nie je to však nemožné, niektorí ľudia sú takí šikovní, že sa kováčstvo naučia cez videá na Youtube, kde veľa už skúsených kováčov zdieľa svoju prácu. Preto, ak to chcete skúsiť sami, je dobré si najprv niečo pozrieť, ako do toho skákať po hlave a popáliť sa. V tomto prípade aj doslova.